Kastrácie psov - Prečo?

Názory na ňu sú rôzne. Závisia od toho, či o nich rozpráva žena či muž. Človek, ktorý má dominantného psa či večného "nakrývača", alebo taký, ktorý má milého spoločníka. Veterinár alebo laik. Sčítaný so skúsenosťami či typ "jedna baba povedala". Taký, ktorému pes po kastrácii pribral alebo ten, ktorého správanie a prejavy sa upravili. Precitlivelý "milovník" zvierat alebo zriadenci útulku. Obyvateľ Rumunska alebo Belgičan...

Pozorovania z praxe

Nie som zástancom hromadných kastrácii. Sú psy, u ktorých nie je potrebná. Ani u nás v útulku nekastrujeme každého psa. Sme viac zameraní na sterilizáciu sučiek. Ale máme psíkov, ktorých šanca na osvojenie a na bežný život v spolužití s človekom je minimálna. O aké psy ide? Hlavne o 3 typy:

  • "Večný nakrývač"
  • "Večný vyrývač"
  • a v niektorých prípadoch i nadmieru dominantný pes.

Sú to zvieratá, ktoré majú celý život problémy. Veta: treba vedieť vychovať! má síce logický základ, ale opakujem: ľudia sú len ľudia, málokto má dostatočné skúsenosti a hlavne -  každého psa riadia hormóny inak.

Ale pozriem sa na to aj naopak. Nech si nikto nemyslí, že kastrácia problém správania sa psa vyrieši. Ani náhodou. Ale vie v niektorých prípadoch zásadným spôsobom pomôcť. Ak k tomu prirátate správnu výchovu a výcvik, môžete mať krásny život s dobrým psom.

Z plejády mnohých som si vybrala 3 rôzne typy. Predstavím vám ich.

  1. Jašo

    Volali sme ho aj "malý smieško". Drobný 2-ročný kríženec, nie väčší ako jazvečík, na krátkych nohách a s chvostom ako vytasenou šabľou. Jeho životným krédom bolo zmastiť každého psa, a ak nie, tak sa o to aspoň pokúsiť. K ľuďom bol milučký, k sučkám galantný. Ale tie jeho vyrývania... Pravdepodobne si myslel, že je doberman a tak nemá najmenší problém skočiť aj do leonbergera.

    Bola otázka času, kedy to skončí definitívne. Menších psov ako on chodí po svete len málo, ale tie boli v ohrození života, pretože si ich rád mýlil s hlodavcami. Naopak, každý pes od neho väčší s len trochu vyvinutým sebavedomím preň predstavoval riziko smrteľnej odplaty. Jašo sa vždy tlačil na každého psa. Útočil tvrdo na hlavu a na boky. V útulku sa za mesiac podarilo o chlp zjemniť jeho správanie, ale aj tak to bolo o sebevraždu.

    Výsledok jeho správania bol jediný aj po dlhodobejšom prevychovávaní. V prítomnosti ľudí sa síce aspoň trochu držal na uzde, ale akonáhle sa človek otočil, mohla sa strhnúť smrteľná mela. Jašo tým pádom musel byť umiestnený len so sučkami (čo nebola výhra, keďže sa mnohé v tom období začínali hárať), do vybehu len opäť so sučkami, večná kontrola.

    Aj bol osvojený, s upozornením na svoje špecifikum. Ľudí očaril svojou líškavosťou. Ale po 2 týždňoch ho vrátili, pretože takmer prišiel o život, keď na vychádzke skočil do susedovho kríženca a ten s ním tak zatriasol, že takmer dušu vypustil. Odvtedy to bolo s ním na nevydržanie. Doma šalel aj keď počul vonku nejakého psa, štekal a dorážal do okna i na dvere.

    Vôbec sa viacej neuvažovalo nad ďalším postupom. Bol kastrovaný a náledne sa dialo toto.

    Keď sa pribral a prišiel medzi svoje sučky, tie sa zhrkli okolo neho, ovoniavali ho a on sa im uhýbal. Niekto by povedal: Cítia, že je kastrovaný. Ale! Presne rovnako sa psy správajú, ak sa vráti zviera po akejkoľvek operácii - po vyoperovaní nádoru, operácii nohy atď. Jednoducho všetkých psov zaujímajú nové pachy, tak si ich na konkrétnom psovi overujú. A ten samozrejme chráni svoje rany, takže sa snaží uhýbať, má chvot dole a je akýsi plachý. Polopatisticky povedané - po akomkoľvek chirurgickom zákroku bolo správanie sa psov takmer totožné.

    Po čase, keď sa rana zahojila, si už žiadna sučka Jaša nevšímala. Keď ubehol mesiac, všimli sme si, že Jašo akosi stratil záujem oštekávať iné psy cez klietky a robí to, o čo nikdy predtým nemal záujem. Začal sa zapájať do naháňačiek za aportami. Potupom času ich vyhľadával na zemi i sám a začal ich vnucovať službukonajúcim s výzvou ku hre. Asi po dvoch mesiacoch sme do výbežiska k nemu začali vypúšťať prvé psy - mladé, nedominantné. Nebol problém. Po štyroch mesiacoch sa už mohol venčiť s ostatnými. Jediným problémom zostávali dominantné vyrývačné psy - ale to už nebol poblém vychádzajúci z Jašovej strany, ale z ich. Vyriešilo sa to podobne - niektoré z nich išli tiež na kastráciu a problém sa eliminoval.

    Jaško bol u nás dokopy 8 mesiacov. Za ten čas prešiel takou rapídnou zmenou, že nebol najmenší problém s jeho osvojením. Je miláčikom rodiny, normálne chodí na vychádzky, nikto nie je pod tlakom stresu, čo sa stane. Rád sa hrá s aportami, je živý, temperamentný, zábavný. Nemá rád dominantných vyrývakov (ako bol on sám), v ich prítomnosti je nesvoj, napätý, ale sám konflikty nevytvára. K ostatným psom sa správa priateľsky alebo neutrálne. Žije si svoj život, vyrovnaný a hravý.

  2. Bony

    Sedemmesačný, plavý kríženček špica. Ešte len prišiel do útulku a už sme vedeli, kde je problém. Zavesil sa na každú nohu, ktorá pred ním stála. Na každú sučku, ktoré ho za to látali ako žito. Musel byť v koterci sám, čím blokoval miesto pre ďalších psov, ktoré sme mohli prijať, ak by bolo možné držať ho v kotci spolu s inými.

    Rozhodnutie prišlo rýchlo. A rovnako aj želaná zmena. Bol to mladý pes, kastrácia sa na ňom podpísala do dvoch mesiacov.

    Prestal jančiť, prestal kdekoho a kdečo nakrývať. Upokojil sa. Zostal hravý, veselý, vôbec nemal tendencie na priberanie. Nových majiteľov sme preň našli rýchlo. Ešte doteraz sa ozvú emailom a ďakujú za milého kamaráta.

  3. Kejly

    Do drobnochovateľskej predajne, ktorá stála neďaleko dobehol v priebehu dvoch mesiacov sedemkrát. Majiteľ nedokázal zabezpečiť oplotenie tak, aby ho nerozhrýzol, nepreliezol, nepodhrabal alebo pod neho nepodložil časovanú nálož.

    Kejlyho zabezpečenie by si vynútilo dvojmetrový betónový múr s metrovými základmi a to momentálne nebolo realizovateľné.

    Čo nútilo psa k útekom? Urobte si predstavu:
    Trojročný pes vbehol do predajne a navetril. V strede miestnosti zastal a začal robiť kopulačné pohyby. Len tak - vo vzduchu. Nepotreboval sa o nič obtierať. Stačil mu len pach. Bol ako v tranze - až do konca. Všetci naň pozerali v nemom úžase. Keď vystriekla sperma, ľahol si na zem a odpočíval. Asi 10 minút. A potom to začalo opäť! Zopakoval to 3x a potom prišiel jeho majiteľ, ktorému zatelefonovala majiteľka obchodu.

    Pán nechcel o radách o kastrácii ani počuť. "To už nebude riadny pes... Čo by to bol za život..." atď. Zdalo sa, že je to stratený prípad. Až kým...
    Kejlyho zrazilo auto pri prebiehaní cez cestu.
    Našťastie, akoby zázrakom prežil so zlomenou nohou.

    Po jej vyliečení sa majiteľ rozhodol pre kastráciu. Asi po 5 mesiacoch definitívne odzneli Keilyho "zvláštne" prejavy. Začal trochu priberať, ale majiteľ mu upravil kvalitu žrádla a tak sa opäť všetko dostalo do normálu. Pán mu postavil pevný koterec, pretože aj keď už s Kejlym nenabíjali hormóny, jeho túlania sa za dlhý čas, kedy to mohol robiť stali ZVYKOM. Jednoducho sa naučil túlať. Časom majiteľ sám priznal, že zrobil veľkú chybu, že psovi takto nepomohol už v ranom veku. Nemusel sa počas troch rokov zaslepene hnať za niečim, čo aj tak pravdepodobne nedostal. Píšem pravdepodobne, ale veľmi tomu neverím. Určite sa v niektorom dome narodili jeho potomkovia, ktorí pravdepodobne neboli pre majiteľa sučky žiadúci... a sme opäť pri tom. Zároveň si priznal, že ak by pes nebol mal podnet začať sa túlať, tak by sa netúlal.

    Časom do domácnosti pribudol i druhý pes. Po roku s ním podstúpil kastráciu. Tie dva psy si rozumejú na výbornú. Strava je upravená, aby nepribrali, a v súčasnosti ani jeden z nich už nemá potrebu dostať sa za plot a túlať sa. Treba dodať, že plot je zabezpečený.

Možno niekto, kto sa s niečim podobným, čo je tu opísané nestretol, bude záporne kývať hlavou a húsť si svoje. Pravda je taká, že pracovníci útulkov a výcvikári by vedeli toľko rozprávať o širokom spektre pováh a správaní sa.

Ja by som len bola rada, ak by som nemusela počúvať do telefónu nešťastný hlas majiteľa: "Mám ročného labradora. Začal som s ním chodiť na cvičák, lebo je to už s ním na nevydržanie. Neviem ho udržať, myslí len na to kedy koho nakrývať. Bol som na cvičáku a tam mi výcvikár vykričal, nech si zrobím so psom poriadky. Keď som sa ho opýtal, či mu pomôže kastrácia, vysmial ma a povedal, nech si psa najprv vychovám a potom s ním môžem prísť..."

Pravdepodobne tak ako ja zostanú prekvapení i všetci seriózni výcvikári. Človek, ktorý mal poradiť ho zosmiešnil a odobral chuť na ďalšiu návštevu cvičáku. Bolo mi ho ľúto. On chcel vec riešiť, ale nevedel ako. Vyjadrila som svoj názor. Podstúpili kastráciu a o 2 mesiace začali navštevovať náš cvičák. Aj keď začiatky neboli ideálne, pán vydržal dodržiavať rady a má zo psa zviera, na ktoré je hrdý a ktoré mu robí radosť.

Spolužitie človeka a psa nie je priamočiara jednoduchá cesta. Vie byť kľukatá a každá je iná. Treba hľadať spôsoby, ako ju urobiť schodnou. Takou, aby po nej bez väčších problémov vedeli kráčať obaja.

Všeobecne

Výhoda výbežiska

Nie som veterinár. Ale pracujem v útulku, ktorý má jednu výbornú špecialitku. Štvrhektárové výbežisko, v ktorom sa psy môžu niekoľko hodín dosýta vylietať v menších, či väčších svorkách. Za aportom, či len tak medzi sebou. A keďže priemerný čas pobytu psíka v útulku je 3 mesiace a viac, človek má čas na pozorovanie pováh jednotlivých psov, ich zmien a vývoja. A to nehovorím o psoch, ktoré sú u nás takmer rok alebo i viac.

Nejaký pozorovateľ zvonku teraz môže povedať: Och, chudáci psy, to prečo ich skôr niekomu nedáte! Alebo: Prečo ich radšej neutratíte! Alebo: Super, je fajn, že šanca im zostáva tak dlho... Tí, ktorí majú hlbší záujem pochopiť systém, chodia na útulok častejšie, aj pomôžu a zisťujú zaujímavú vec. Takú, ktorá prekvapila i ľudí, sledujúcich nestrihané video záznamy z ponúk jednotlivých psíkov. Čo ich prekvapí? Že psy v útulkovej časti, ktoré už prešli karanténou sa dokážu vo svorkách priateľsky vyhrať, konflikty sú zriedkavé a riešené rýchlo. S radosťou čakajú na ranné čistenie, po otvorení dvierok vybiehaú, letia cez celé výbežisko, hľadajú si roztrúsené loptičky. Keď sa poriadne vyvenčia, SAMI si vbiehajú do svojich kotercov, kde sú niekedy i štyria a s krútiacim chvostom čakajú, kým sa za nimi dvierka zatvoria. Vedia, že po vyčistení všetkých kotercov budú vypustení opäť a na dlhšie. A potom sa vrátia sami znova a čakajú na kŕmenie. Sem-tam sa nájde nejaký vyrývak, na ktorého je potrebné dávať väčší pozor a vyberať mu kamarátov, s ktorými sa môže bezpečne vybehať.

Ľuďom, ktorí toto vidia, sa to páči. Pôsobí to domácky. Dobré ustajnenie, výbeh, pohladenie, kvalitná strava,...a zisťujú, že to vlastne nie sú chudáci, ale spokojné psy, ktoré majú možnosť ventilovať stres z rušného prostredia dostatočným pohybom. Kiežby sa aspoň tak mali u svojho nového pána.

Prečo o tom píšem? Aby ste si vytvorili predstavu. Rada pozorujem zvieratá spoza plota. Počas výbehu nie sú ničím rušené, správajú sa, ako oni chcú a potrebujú. To pozorovanie je dobrá skúsenosť. Určite by pomohla i vážnym záujemcom o štúdium etológie.

Rôznorodosť pováh

Zvieratá prichádzajúce do útulku sú rôzne. Je to široké spektrum pováh a psích osobností. Určite to nie sú len podvýživení chudáci. Sú to aj psy, ktoré sa stali nebezpečné pre svojich majiteľov, lebo tí ich nezvládli, alebo príliš rozmaznali. I také, ktoré zfleku nakryjú každého psa, každú nohu, každý vysávač. Psy, pre ktoré je zmyslom života "zmastiť" iné psy. Na ulicu sa dostali, lebo utiekli počas hárania súk, lebo ich vyhodil majiteľ, keď sa začal báť o seba a o rodinu. Alebo sa cítili trápne, keď sa zavesil na nohu každej návštevy a nie a nie prestať. Spolužitie s týmito psami prestalo byť priateľské. Napätie, nervozita, krik, bitka... Ale sila hromady testosterónu je mocná. A v niektorých prípadoch majiteľ aj pri najlepšej vôli nie je schopný psa správne usmerniť.

Úvaha

Určite niekto rád zafilozofuje: Kupoval si psa, tak ho mal vychovať. Ale ruku na srdce! Je to len teória. Na strane druhej, aj skúsený športový kynológ by mohol mať vážne problémy so psom, ktorému "prebytok testosterónu" múti hlavu. Takých psov je len určité percento, ale sú. Vlastne - ak by to bol športový kynológ so súťažnými ambíciami, s takým večne nadržaným psom by dlho necvičil. Hormónmi ovládaný pes by zlyhával na stope, v súťaži, v ktorej by sa vyskytla háravá sučka aj inde. Jeden múdry chlapík povedal:

"Chudáčisko pes! V kuse by chcel, a nikdy nemôže. To musí byť strašné trápenie."
Na to jedna slečna položila otázku:
"Veď nech ho nechajú kryť, bude možno pokojnejší."
Chlapík sa usmial a povedal: "To je pravda. Bude. 5 minút! A potom to všetko začne odznova a možno ešte intenzívnejšie."

Spálené ruky

Poznajú napríklad majitelia veľkých temperamentných psov, ktoré mľaskajúc naskakujú na každého psa, sú ťažko ovládateľné, lebo sa nevedia kontrolovať a na vychádzkach je problém ich pustiť, lebo pískajúc hľadajú objekt svojej lásky. Takých psov nie je veľa. Ale sú. A ich majitelia sem-tam nosia kožené rukavice, aby im vôdzka nespálila ruky. Áno, tie psy potrebujú poriadny výcvik i výchovu. Ale niekedy ani to nestačí, prihliadnuc na fakt, že nie každý človek dokáže psa vycvičiť, aj keby chcel.

Je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že každý pes je iný. Podobne ako ľudia. A niektorí ľudia stvárajú rôzne veci.

Správy z novín

Pred časom bola v novinách TV správa o zoofilovi. Aj ho ukázali. Znásilňoval teliatka a sliepky. Tým druhým pri súloži odtrhol hlavu. Vyjadrenie psychiatričky bolo nepotešujúce. Takého človeka je možné naučiť inak ventilovať. Ale nie je možné ho prevychovať. Hold, hormóny a psychika sú mocné činitele.

Premnoženie

Pracujem v útulku a každodenne vidím prípady nechcených zvierat, čo pramení aj z ich premnoženia. Psov je stále viac a viac, vo vchodoch panelákov, kde pred 7 rokmi bol jeden pes sú teraz aj štyria. A to som dala vlažný odhad. Avšak naša ľudská populácia akosi stagnuje

Zatiaľ čo pred 7 rokmi som podala 1 inzerát na najdúcha, ktorého som si priteperila domov a ozvalo sa mi 5 ľudí, teraz musím podať 3-5 inzerátov, aby sa mi ozval aspoň jediný.

Pracujem v útulku a vídam hromady vyhodených šteniat, či celých vrhov. Neočkovaných, po rodičoch, ktorí tiež neboli očkovaní. Mnohé hynú na rôzne vírusové ochorenia skôr, než nadíde čas prvej vakcinácie, lebo ich organizmus nechráni imunita.

Útulok prijíma mnohonásobne viac hlásení o opustenom zvierati, než je záujem o ne zo strany budúcich majiteľov. Hovoríme o východnom Slovensku, kde vládne v súčasnosti patová situácia.

Tie šteniatka sú najčastejšie "produktom" nečakaného spojenia.

To, že došlo k premnoženiu, nie je vina psov. Ale ľudí a ich nezodpovedného prístupu.

Mgr. Dana Tóthová